V minulých Numizmatických novinkách sme vám rozprávali príbeh Františka Jozefa I. a jeho manželky Alžbety Bavorskej, zvanej Sisi. Dnes vám viac priblížime osud Alžbety, ktorá je dodnes považovaná za jeden zo symbolov Rakúska. Mnohokrát sa stala inšpiráciou k najrôznejším spracovaniam, predovšetkým tým filmovým. Určite nebudeme klamať, keď budeme tvrdiť, že za dnešnou predstavou mnohých z nás o slávnej Sisi stojí romantická trilógia z 50. rokov, ktorá ju vykresľuje ako krásnu a dobrú cisárovnú. To, aká v skutočnosti bola, už nedokážeme objektívne posúdiť a jediné k čomu sa môžeme upínať sú záznamy o nej, o ktorých nezaujatosti môžeme polemizovať, ako vlastne o všetkom.
Poďme sa teda zoznámiť s jedným z príbehov a pohľadov na krásnu cisárovnú Sisi!
Detstvo v znamení hier a rozvernosti
Alžbeta Amália Eugénia prišla na svet na Štedrý deň roku 1837 v mníchovskom paláci na Ludwigstrasse a od malička bola prezývaná Sisi. Jej rodičmi boli Ludovika a vojvoda Maximilián Bavorský, pochádzajúci z vedľajšej línie rodu Wittelsbachovcov. Pár spoločne počal celkom deväť detí a hoci podľa filmu z 50. rokov sa zdal ich vzťah harmonický, opak bol pravdou. Išlo o dve rozdielne osobnosti, ktoré k spoločnému životu spojila len sobášna politika ich rodín.
Vojvoda Maximilián bol temperamentný človek, mal množstvo rôznych záujmov, ktorým sa naplno venoval, čo často nebolo v súlade s požiadavkami rodinného života. Veľmi rád cestoval, hral na citare, čítal (jeho knižnica mala okolo 27 tisíc zväzkov) a písal básne pod pseudonymom Phantasus. Zároveň mal veľký záujem o ľudí, a to z rôznych spoločenských vrstiev. V spojitosti s Alžbetou preto môžeme konštatovať, že aj napriek tomu, že v neskorších rokoch ich vzťah nebol dobrý, mu bola v mnohom veľmi podobná, a to predovšetkým svojou túžbou po slobode a nezávislosti.
Oproti tomu Ludovika bola rodinný typ a svoj čas najradšej trávila v rodinnom kruhu. Z toho je zrejmé, že v ich spoločnom živote dochádzalo k mnohým nešťastným situáciám, ktoré vyplývali z rozdielnych vzájomných očakávaní.
Rodina trávila svoj čas v zime v Mníchove a v lete sa odoberala na zámok Possenhofen pri Starnberskom jazere. Tu Sisi vyrastala voľne, nezaťažená ceremoniálmi a dvorným protokolom. Vyvádzala so svojimi súrodencami, s ktorými mala až do konca života pekné vzťahy, a naplno si užívala bezstarostné detstvo, na ktoré v neskorších rokoch s láskou spomínala, a po ktorom sa jej mnohokrát cnelo.
K jej záľubám, ktoré si uchovala po celý život, patrila jazda na koni. Jej otec jej dokonca nechal v Mníchove zriadiť cirkusovú manéž, kde sa učila krasojazdu. Vojvoda si bol vedomý mnohých zhodných rysov medzi ním a dcérou, a preto bola Sisi jeho miláčikom. Spájala ich nielen túžba po cestovaní, láska k prírode a zvieratám (obzvlášť koňom), taktiež aj hra na citaru či písanie básní.
Nečakaný zvrat počas zásnub
Alžbeta a jej budúci manžel František Jozef I. sa prvýkrát stretli už v roku 1848 v Innsbrucku, kam sa arcivojvodkyňa Žofia vydala so svojimi synmi, pretože vo Viedni vypukla revolúcia. Tam za nimi na návštevu dorazila Ludovika (Žofiina sestra) s niektorými svojimi deťmi. Vtedy sa však jednalo len o letmé zoznámenie, lebo Franz sa zaoberal politickými udalosťami v krajine a Alžbeta sa spriatelila s Karolom Ľudovítom, mladším Františkovým bratom.
Prvé vzplanutie lásky zažila Alžbeta v pätnástich rokoch, jej vyvoleným bol gróf Richard, ktorý však podľahol vážnemu ochoreniu.
Zhruba v tom čase sa arcivojvodkyňa Žofia obzerala po vhodnej neveste pre svojho syna Františka. Jej pôvodné plány postupne stroskotávali a posledný, oženiť ho s neterou pruského kráľa Annou nevyšiel, pretože Anna už bola zasnúbená a Prusko nemalo záujem o svadobné spojenie s Rakúskom. A tak sa začala zameriavať na budúce nevesty vo svojej rodnej krajine. Vedela, že jej sestra Ludovika má hneď dve dcéry na vydávanie, z ktorých najvhodnejšia sa zdala byť Helena, zvaná Nené.
A ako sa hovorí, slovo dalo slovo a Žofia sa dohodla s Ludovikou na možnom zasnúbení ich detí. Spečatením tohto spojenia bola pozvánka do Ischlu, kde mala prebehnúť oslava cisárových narodenín a oznámenie jeho zasnúbenia so sesternicou Helenou.
V auguste 1853 prišla Ludovika do Ischlu nielen s Helenou, ale vzala so sebou aj Alžbetu, dúfajúc jednak v jej zasľúbenie Karolovi Ľudovítovi, a tiež ju chcela rozptýliť z Richardovej straty. Ženy dorazili odeté v smútočných šatách, pretože zomrel ich vzdialený príbuzný. Pri spoločnom stole však namiesto Heleny zaujala Františka práve Alžbeta. Niektoré knihy uvádzajú, že bol doslova očarený jej krásou a napriek tomu, že na sebe mala smútočné šaty, oproti svojej sestre doslova žiarila. František z nej nemohol spustiť oči a zamiloval sa do nej.
Večer pred Františkovými narodeninami sa konal ples, počas ktorého sa mal zasnúbiť s Helenou. Oficiálne sa tak malo stať pri tancovaní kotiliónu, ktorý mal byť zavŕšený obdarovaním vyvolenej kyticou, ktorá symbolizovala zasnúbenie. Pred plesom však František oznámil svojej matke, že si namiesto Heleny vybral Alžbetu, a tak sa aj stalo. Kotilión tancoval s ňou a aj kyticu nakoniec dostala Alžbeta. Na druhý deň Ludovika dostala oficiálnu žiadosť o ruku pre svoju dcéru Alžbetu, ktorá súhlasila.
Veľkolepá svadba v tieni prvých pochybností a prísneho protokolu
Potom, čo došlo k oficiálnemu oznámeniu o zasnúbení, začalo pre Sisi veľmi náročné obdobie. Musela sa začať učiť cudzie jazyky a celkovo doháňať vzdelanie, všeobecný prehľad a protokol. Skrátka sa zaoberať záležitosťami, ktoré jej boli cudzie a nemala k nim vzťah.
František ju počas zásnub aj niekoľkokrát navštívil. Ešte pred uzavretím sobáša bolo potrebné tiež u pápeža zabezpečiť dišpenz, pretože František Jozef a Alžbeta boli bratranec a sesternica, stanoviť výšku vena pre Alžbetu a ročnú čiastku, ktorá bola stanovená na neuveriteľných 100 000 zlatých, avšak aj tak v budúcnosti nepokryla Alžbetine výdavky.
V apríli 1854 nastal deň D, kedy Alžbeta opúšťala svoje milované Bavorsko a spoločne v sprievode svojej rodiny sa nalodila na parník, ktorý ich doviezol až do Viedne. Vystupovali v Nußdorfe, kúsok od Viedne, kde ich s cisárskou rodinou čakal zástup ľudí, aby privítali Alžbetu v Rakúsku.
Po príchode sa odobrali na zámok Schönbrunn, kde ich čakali najrôznejšie spoločenské povinnosti a Alžbete boli pridelené dvorné dámy. Alžbetu už v tom čase zasiahli pochybnosti o tom, či dokáže zvládnuť úlohu cisárovnej. Svadobný obrad sa konal 24. apríla 1854 v kostole sv. Augustína a oddávajúcim bol viedenský arcibiskup Rauscher. Po obrade nasledovali audiencie a slávnosti, ktorých sa kráľovský pár zúčastnil. Veselica bola zakončená plesom, po ktorom pár odišiel na medové týždne na zámok Laxenburg.
Náročná úloha cisárovnej vs. rodinný život
Prvé trhliny vo vzťahu a ukážka nesúrodosti páru sa prejavili už počas medových týždňov. František stále pracoval a vracal sa do Viedne, zatiaľ čo Sisi trávila svoj čas, namiesto so svojím manželom, v spoločnosti dvorných dám. Ako iné novomanželky určite túžila po prítomnosti svojho manžela a vadilo jej a nedokázala pochopiť, že uprednostňuje štátnické záležitosti pred ňou.
Navyše sa na ňu valilo čoraz viac povinností a dvorného protokolu, ktorý jej diktoval, ako by sa mala cisárovná správať a čo by rozhodne nemala robiť. Bol jej stanovený denný rozvrh, v ktorom nebolo veľa miesta pre jej osobné záľuby, niektoré vzhľadom na etiketu nemohla praktizovať vôbec. Jej úlohou bolo vždy a za všetkých okolností byť dokonalá, bezchybne oblečená a reprezentatívna. Toto všetko plus nikdy nekončiaci záujem o jej osobu a chýbajúca opora ju pravdepodobne skľučovali a ona túžila po svojom pôvodnom spôsobe života.
Alžbeta prvýkrát otehotnela po prvej ceste cisárskeho páru, ktorá smerovala do Čiech a na Moravu. Táto správa bola pre habsburský rod radostnou udalosťou, obzvlášť pre Žofiu, ktorá sama mala dlhoročné problémy s otehotnením a František Jozef bol doslova jej vymodleným dieťaťom. V marci 1855 prišla na svet prvá dcéra, ktorá bola pokrstená ako Žofia Frederika Dorothea Maria. Sisi bola z jej narodenia nadšená a veľmi sa o svoju dcéru chcela starať, avšak Žofia jej úmysly zamietla s odôvodnením, že nemá dostatok skúseností a bude preto lepšie, keď výchovu vnučky prevezme sama. Tým sa začali dlhoročné spory medzi Sisi a Žofiou.
Druhým dieťaťom cisárskeho páru bolo opäť dievčatko, ktoré sa narodilo v júli 1856 a dostalo meno Gizela Ludovika Maria. Aj tu sa Sisi rozplývala nad svojím milovaným dievčatkom, hoci rodina mohla byť sklamaná z opätovného narodenia dievčaťa. Žofia aj v tomto prípade trvala na prevzatí výchovy, čomu sa však tentoraz Alžbeta vzoprela a oporou jej dokonca bol aj sám František Jozef.
Mladá rodina často cestovala a Sisi tieto cesty nerada absolvovala, jednak preto, že nejavila príliš veľký záujem o povinnosti vyplývajúce z jej postavenia, a tiež z dôvodu odlúčenia od svojich detí. Pri jednej z chystaných ciest do Uhorska, ktoré si veľmi obľúbila a nemožno vylúčiť, že aj kvôli tomu, že Žofia ich nenávidela, sa rozhodla vziať so sebou aj obe dcéry. Žofii sa jej rozhodnutie nepáčilo, ale Sisi jej protestov nedbala. Sisi bola z Uhorska nadšená a cestu si užívala. Avšak krátko pred ďalšou cestou v rámci Uhorska ochorela Gizela, ktorá sa síce po pár dňoch uzdravila, ale nakazila svoju staršiu sestru Žofiu, ktorá chorobe podľahla.
Po jej smrti sa Alžbeta uzavrela do seba a vyhľadávala samotu. K prospechu neboli ani výčitky a obviňovanie zo strany arcivojvodkyne. To všetko spôsobilo, že sa nakoniec vzdala výchovy Gizely a prenechala ju svokre.
Zármutok nad stratou dieťaťa neskôr vystriedal záblesk nádeje v podobe tretieho tehotenstva. Dlho očakávaný syn a následník trónu sa narodil v auguste 1858 a dostal meno Rudolf. Ihneď bolo jasné, že jeho výchovu opäť prevezme Žofia, navyše pôrod Alžbetu značne vyčerpal.
Postupom času začala stále viac stonať a príčin mohlo byť mnoho, okrem iného nervová kríza, odtučňovacie kúry a neustále nezhody so svokrou. Stále častejšie sa preto zdržiavala mimo Viedne a cestovala. Nejaký čas strávila na Madeire, kde sa zotavovala z pľúcnej choroby, inokedy v Seville, na Malorke či Korfu. Jej cesty domov boli sprevádzané zmiešanými pocitmi, kedy sa veľmi tešila na stretnutie so svojimi deťmi, ale zároveň sa obávala Žofie a života na dvore, ktorý ju tak veľmi zväzoval a nevyhovoval jej.
Je známe, že počas pobytu na viedenskom dvore ju vždy po čase skolila nejaká choroba, ktorá doslova ako mávnutím čarovného prútika zmizla, keď odcestovala. Z dnešného pohľadu je jednou z možných príčin duševná nepohoda prameniaca z pre ňu nehostinného prostredia, ktoré ju vo Viedni obklopovalo.
Cisárovná počas svojich ciest trávila svoj čas dlhými pešími túrami a kúpaním v mori. Veľmi si obľúbila Korfu, kam sa rada vracala a nechala si tam postaviť vilu Achilleion.
Ako už bolo naznačené, Sisi pravdepodobne zažívala duševnú nepohodu, ktorá bola sprevádzaná stavmi nechutenstva, odtučňovacími kúrami, depresiami a inými. Rovnako jej bola diagnostikovaná chudokrvnosť a trpela opuchmi nôh, kvôli ktorým navštevovala kúpele Kissingen. Pravdepodobne v tom čase sa u nej objavila zvláštna záľuba, ktorej holdoval aj jej starý otec, založila si album krások, kam zakladala obrázky krásnych žien. Ťažko definovať dôvod tohto záujmu, sama bola považovaná za jednu z najkrajších žien vtedajšej doby, avšak z dochovaných prameňov sa javí, že ona sama sa takto vnímať vôbec nemusela.
Bola ženou, ktorá bola pod drobnohľadom verejnosti, kde sa chyby neodpúšťali. Tento tlak a ďalšie vplyvy mali pravdepodobne na svedomí cisárovninu posadnutosť po dokonalosti. Celý život sa snažila byť fyzicky aktívna a držala rôzne odtučňovacie kúry a hladovky, ktorými si chcela udržať štíhlu postavu. Jej deň sa skladal okrem cvičenia a jazdy na koni aj zo skrášľovacích procedúr. Opodstatnenou pýchou boli jej vlasy, o ktoré sa starostlivo starali služobné. Pramene uvádzajú, že mohla mať problémy s chrupom, čo dodnes slúži aj ako odôvodnenie, prečo je na obrazoch zobrazovaná so zatvorenými ústami. S postupujúcim vekom ju sužovali obavy zo starnutia, ktoré sa snažila všemocne zastaviť prostredníctvom najrôznejších prípravkov. Jej posledný portrét ju zachytáva vo veku 42 rokov, potom sa už schovávala za vejáre a závoje.
Rovnako už bola spomenutá aj Alžbetina láska k Uhorsku. Tá bola tak inšpirujúca, že sa naučila po maďarsky a za spoločníčku si vybrala Maďarku Idu Ferenczyovú, ktorá sa stala jej blízkou priateľkou a dôverníčkou. Ida ju zoznámila dokonca s grófom Andrássym, ktorý v nej videl možnú spojenkyňu v prípade maďarských záujmov. Sisi, oproti rakúskemu národu, ten maďarský očarila a získala si ho.
Počas vojny Rakúska s Pruskom bola rakúska strana značne oslabená a aby bola zachovaná habsburská monarchia, bolo potrebné sa v rámci ríše dohodnúť s národnými reprezentáciami. Medzi Rakúskom a Uhorskom prebiehali zložité rokovania a František Jozef bol na popud svojej ženy nakoniec naklonený rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, čo vyústilo do vzniku „duálnej“ monarchie skladajúcej sa z dvoch štátnych útvarov – Rakúska a Uhorska.
Po tejto udalosti sa v Uhorsku pripravovala korunovácia, pri ktorej bol pár korunovaný súčasne, čo bolo do tej doby neštandardné. Ceremónia sa odohrala v kostole sv. Mateja v Budapešti. Ako dar získal cisársky pár zámok Gödöllö. Po čase Sisi zistila, že je opäť tehotná. Tentoraz sa však rozhodla, že sa jej dieťa narodí v Uhorsku a bude sa o neho starať bez „pomoci“ svokry. V apríli 1868 sa narodilo posledné dieťa Františka Jozefa a Alžbety, dcéra Mária Valéria. Sisi sa na dcéru veľmi upla a vychovávala ju v maďarčine a k láske k Uhorsku. Avšak predstava je jedna vec, skutočnosť vec druhá. Mária Valéria náklonnosť k Uhorsku nakoniec nezdedila a v mnohom bola naopak skôr podobná svojmu otcovi Františkovi Jozefovi.
Alžbeta tiež každoročne navštevovala svoju rodinu v Possenhofene, predovšetkým matku Ludoviku, s ktorou bola v pravidelnom kontakte. S otcom Maximiliánom postupom času stratila dobré vzťahy. Niekedy sa uvádza, že ho vinila zo zlého vzťahu, ktorý mal s jej matkou a v ktorom videla rysy svojho vlastného manželstva. Dokonca keď v roku 1888 zomrel, neprišla na jeho pohreb a vyhovorila sa na zdravotné dôvody.
Naopak dobré vzťahy udržovala so svojim bratrancom, kráľom Ľudovítom II. Bavorským, ktorý bol milovníkom umenia, nechal postaviť niekoľko nákladných zámkov, okrem iného napríklad známy Neuschwanstein a bol obdivovateľom skladateľa Richarda Wagnera. Ľudovít si mal pôvodne vziať za ženu Žofiu, mladšiu Alžbetinu sestru, zo sobáša však zišlo. Nie je sa ani veľmi čomu diviť, Ľudovít sa nemal k stanoveniu dátumu a vôbec, žil vo svojom vlastnom svete, ktorému málokto asi rozumel. Možno až na Alžbetu, ktorá neverila, že je šialený. Avšak po čase bol vyhlásený za nesvojprávneho, zosadený z trónu a jeho život skončil za tragických okolností, utopil sa v Starnbergskom jazere.
Jeho smrť Alžbetu zasiahla, rovnako tak odchody ďalších milovaných z jej života. K tým najzásadnejším momentom patrí strata jej syna, následníka trónu Rudolfa, ktorý hoci zažil manželský zväzok a splodil dcéru, trpel postupom času psychickými ťažkosťami. Mal návaly strachu, ktoré zaháňal požívaním alkoholických nápojov a promiskuitou. Evidentne túžil odísť zo sveta, avšak nie sám. Najprv sa k tomu snažil presvedčiť prvú milenku, istú Mizzi Casparovú, ktorá ho vysmiala, a tak si po čase našiel Mary Vetserovú, ktorá konečne súhlasila. Spoločne spáchali samovraždu v roku 1889 a to tak, že Rudolf najprv zastrelil Mary a potom seba. Cisár sa bál škandálu, a tak oficiálne vyjadrenie znelo, že korunný princ Rudolf spáchal v pomätení mysli samovraždu.
Alžbetu jeho odchod naplnil žiaľom a niekoľkokrát sa s ním snažila nadviazať spirituálny kontakt. Chcela odísť za ním, nič ju už nebavilo a nenapĺňalo. Chodila oblečená iba v čiernej farbe a všetky svoje šperky rozdala. Po Rudolfovej smrti nasledovali skony grófa Andrássyho či Alžbetinej sestry Heleny, ktoré tiež zanechali šrámy smútku na jej duši.
Stále cestovala, aby nebola v Rakúsku, manželovi tolerovala, ako mnoho rokov predtým, milenky. Dokonca jednu z nich s cisárom zoznámila - Katarínu Schattovú, ktorá mala privilégium obedovať v cisárskom rodinnom kruhu a ktorá cisárovi pomáhala prekonať žiaľ zo straty jeho milovaných, neskôr aj samotnej Alžbety.
Posledné roky života a osudné stretnutie s atentátnikom
Posledné roky života trávila ako inak cestami, ktoré jej spestrovali návštevy rodinných príslušníkov a tiež cisára. Po smrti svojej sestry Žofie, ktorá uhorela pri požiari, sa uzavrela a začala častokrát hovoriť o smrti, ktorú akoby k sebe volala. V auguste roku 1898 sa vydala do Švajčiarskej Ženevy, kde sa veľmi skoro prevalilo, že je v meste cisárovná, hoci prišla pod iným menom.
Túto informáciu sa dočítal mladík menom Luigi Lucheni. Luigi bol podľa prameňov človek pochádzajúci z veľmi chudobných a nehostinných pomerov, ktorý prešiel detským domovom aj pestúnskou rodinou. Jeho život sa odvíjal z extrému do extrému a nikde sa neusadil. A ako to už býva, pocit nešťastia a zmaru je dobrým podhubím k radikálnym riešeniam, ktorý mohlo umocňovať aj jeho stretávanie sa s anarchistami. A tak si na trhu kúpil pilník a keď sa cisárovná so svojou spoločníčkou chystali opustiť hotel za účelom stihnúť parník do Territeru, bežal oproti nej a strčil do nej. Pritom bez toho, aby to ktokoľvek spozoroval, ju prebodol pilníkom. Sisi síce spadla na zem, ale zdalo sa, že všetko je v poriadku a ona sa odobrala aj napriek bolesti na prsiach k parníku. Neskôr na jeho palube omdlela a až po rozopnutí živôtiku sa zistilo, že v oblasti srdca sa nachádza malá ranka, z ktorej vyteká prúžok krvi. Hoci bola loď s cisárovnou vrátená do prístavu, do hotela už Sisi niesli na nosidlách a neskôr toho dňa svojmu zraneniu podľahla.
Vlak s jej pozostatkami bol poslaný do Viedne, pričom cestou mal niekoľko zastávok, aby jej ľudia mohli vzdať posledný hold. Rakva s Alžbetinými pozostatkami bola prevezená do Hofburgu, kde bola vystavená. Pohreb sa konal v septembri roku 1898. Atentátnik Luigi Lucheni dostal za svoj čin doživotie a vo väzení sa v roku 1910 obesil.
Spomienka na Sisi zachytená na minci z rýdzeho zlata!
Krásna Alžbeta Bavorská, zvaná Sisi, sa stala inšpiráciou pre mnohé spracovania, tú numizmatickú nevynímajúc. Preto k príležitosti 185. výročia jej narodenia vznikla minca z rýdzeho zlata 999/1000, ktorá sa pýši jednak svojím spracovaním v najvyššej kvalite, ale tiež aj veľmi nízkou limitáciou.
Mincu zdobí vydarená podobizeň Alžbety, ktorú dopĺňa opis ELISABETHA IMPERATRIX AUSTO – HUNGARICA. S mincou je taktiež dodaný Certifikát autentickosti, potvrdzujúci jej parametre a elegantné balenie.
Minca sa určite stane krásnou spomienkou nielen pre všetkých obdivovateľov krásnej a nespútanej Sisi!
Pre viac informácií o minci navštívte: Cisárovná Sisi